Chýrna pôrodná asistentka Tereza-baba pôsobila v Cíferi tridsať rokov

RELAX - Príbehy | 24.4.2025, 10.34, prispievatelia

Terézia Horváthová (dcéra manželov Císarovcov, Františka a Kataríny, rod. Kozmálovej) vo funkcii babice, neskôr pôrodnej asistentky v Cíferi pôsobila v rokoch 1925-1955. Narodila sa pred 130 rokmi, 24. apríla 1895.

Na fotozábere z päťdesiatych rokov 20. storočia sa Terézia Horváthová ako pôrodná asistentka (v strede) pravidelne zúčastňovala krstov všetkých novorodeniatok v obci. Foto: archív autora

reklama

Prvé zmienky o pôrodných babách siahajú v Európe do 12. storočia. Boli to ženy zbehlé v bylinárstve a praktické znalkyne ľudovej psychológie. Dedinčania sa s nimi často radili, takže v tomto vidieckom spoločenstve patrili medzi najvážnejšie osoby.

Umenie starostlivosti o tehotné ženy sa učili od skúsenejších babíc a navzájom si vymieňali získané poznatky. V celom stredoveku a sčasti aj novoveku tehotným ženám pri pôrodoch pomáhali osoby ženského pohlavia, ktoré už mali pôrod za sebou a ich jediným pôrodníckym vzdelaním bola vlastná skúsenosť. 

Od druhej polovice 18. storočia platilo nariadenie, že babice už mohli viesť pôrod. Najskôr však museli zložiť skúšky pred komisiou. Za panovania Márie Terézie boli zavedené prvé kurzy pôrodníctva aj na vysokých školách (Trnavská, neskôr Budínska univerzita).

Na slovenskom vidieku pôsobili absolventky šesťtýždňových pôrodníckych kurzov, tzv. ceduľové baby. V prvej polovici 20. storočia sa pôrodná baba zmenila na pôrodnú asistentku a táto profesia sa stala učebným odborom na stredných zdravotníckych školách. 

Vo všeobecnosti na Slovensku platilo, že babica bola vážená osoba, dedinská autorita a k jej povinnostiam a funkciám patrila predovšetkým pomoc pri pôrode. Pri ťažkostiach masírovala rodičke brucho a kríže.

Pôrod uľahčovala aj tým, že rodičke nedovolila ľahnúť si, musela chodiť po izbe alebo okolo stola. Po pôrode babica odstrihla pupočnú šnúru a rodičku a dieťa ošetrila. Pravidelne sa však o nich starala počas šiestich týždňov od počatia.   

Rok 1925. Terézia Horváthová so svojimi deťmi, synom Františkom a dcérami, najmladšou Rozáliou (vľavo) a Jozefínou.

V Cíferi, najväčšej obci nášho okresu, si na babice zaspomínal v roku 2012 tamojší rodák, čestný občan obce Cífer a veľký ctiteľ vážnej hudby MUDr. Viliam Hafner (1936 - 2019) vo vkusnom bulletine vydanom pri príležitosti 120. výročia vzniku cíferského zdravotníckeho obvodu.

V kapitole Starostlivosť o matku a dieťa spomenul aj nezištnú prácu pôrodnej asistentky Terézie Horváthovej (24. 4. 1895 - 20.10.1983), familiárne prezývanej Tereza-baba, ktorá túto dôležitú funkciu vykonávala v obci nepretržite tridsať rokov (1925-1955).

Dodnes ešte žijú v Cíferi starší občania, ktorí si ju zachovali natrvalo v pamäti a vždy s vďačnosťou spomínajú, že sa narodili vo svojom rodnom dome a na svet prišli aj vďaka šikovnosti a zručnosti Terezy-baby, ktorá pri pôrode asistovala. 

Spoločná fotografia účastníkov dvojtýždňového samaritánskeho kurzu (prebiehal od 1. januára do 14. februára 1927) pred budovou hostinca Potravného družstva v Cíferi. Zúčastnila sa na ňom aj 32-ročná Terézia Horváthová (je označená farebným krúžkom). 

Terézia Horváthová to však v živote nemala na ružiach ustlané. Desať rokov po svadbe s manželom Jánom Horváthom (nar. 12. apríla 1889), ktorú mali 14. februára 1914, už sama bez akejkoľvek pomoci vychovala tri maloleté deti, syna Františka (1914), dcéry Jozefínu (1917) a Rozáliu (1921).

Manžel natrvalo opustil rodinu v roku 1924, keď odišiel za prácou do Argentíny a viac neposkytol nikomu o sebe žiadnu informáciu aj napriek tomu, že bol hľadaný cestou Československého Červeného kríža.

Terézia sa statočne prebíjala životom ako sa v tom neľahkom období dalo a snažila sa k svojej spokojnosti vychovať životaschopných potomkov, čo sa nakoniec aj podarilo.

Osvedčenie o absolvovaní samaritánskeho kurzu, ktorý organizoval Československý Červený kríž, dostal 16. februára 1927 každý jeho účastník na svoje meno.

Trvalé spomienky na babku si dodnes zachovalo aj deväť vnúčat (6 dievčat a 3 chlapci), najmä na jej zaujímavé rodinné pikošky a tiež pútavé zážitky z obdobia druhej svetovej vojny.

Z roka na rok, najmä počas cíferských michalských septembrových hodov, si ich v spomienkach pravidelne oprašovali najbližší rodinní príslušníci.

Dodnes s obľubou a úsmevom na perách pri spoločných stretnutiach aj dvaja bratranci s rovnakým krstným menom Marián, diplomat žijúci v Prahe a novinár, ktorý trávi jeseň svojho života v Trnave.

Rok 1941. Na spoločne fotografii je pôrodná asistentka, 46-ročná Terézia Horváthová už s dospelými deťmi, zľava s 20-ročnou dcérou Rozáliou, 27-ročným synom Františkom a staršou dcérou, 24-ročnou Jozefínou.   
 

Rok 1980. Osemdesiatpäťročná Terézia Horváthová, rod. Císarová vo chvíľach odpočinku vo dvore rodinného domu na Nádražnej ulici č. 49 (dnes Ul. M. R. Štefánika). 
 

V roku 2012, pri príležitosti 120. výročia vzniku cíferského zdravotníckeho obvodu, bol Terézii Horváthovej in memoriam udelený Ďakovný list, ktorý osobne prevzali najbližší rodinní príslušníci.

TEXT: MARIÁN PAVLÍK
Zdroj: Ako sme žili (Štandard 2021) 
Foto: autor a jeho archív